Chlapec a hviezdice

Jeden starý muž sa kedysi vydal na večernú prechádzkku po pobreží mora. Slnko už zapadalo a teplý vzduch voňal odchádzajúcim letom. Bol odliv. More ustúpilo z pobrežia a odhalilo miesta, ktoré ešte predm malým okamiho boli jeho dnom. Až niekam za obzor sa pozdĺž brehu ťahal široký pruh mokrého piesku zbrázdený stužkami slanej vody.
Ryby z týchto miest spolu s ustupujúcimmorom odplávali, ale na suchu ostávalo nespočetné množstvo veľkých hviezdic, pláž bola nimi posiata, ka až oko dohliadlo.
V tom si starec všimol chlapca, ktorý na brehu zbieral hviezdice a vracal na naspäť do mora.
"Prečo to robíš?" spýtal sa starec. "Príliv bude až ráno."
Chlapec odpovedal. "Hviezdice by uschly."
"Len sa pozri koľko ich tu je," mávol muž smerom k obzoru. "Ani keby si zbieral celú noc, nezachrániš ich. Myslíš, že to čo robíš, má nejaký význam?"
Chlapec zamyslene pozrel na hviezdicu, ktorú práve držal v ruke. "Myslím, že práve pe túto áno."