Cesta do ticha

Nepýtaj sa či som ok, keď si tak ďaleko,
som na liekoch v nárekoch zapíjam pálenkou.
Vytasila si na mňa Damoklov meč,
ja stratil som reč a ty odchádzaš preč.

A ja kričím, kričím prosím zostaň,
viem nepomôže prosba a zo mňa sa stáva troska.
Tak zostaň prosím aspoň na chvíľu,
lebo ma spomienky na teba zabijú.

Zabije ma tá každodenná predstava,
naivnosť bezhlavá a dýchať prestávam.
Prespáva vo mne tvoj nádherný obraz,
ktorý chce môjmu telu zopár sĺz zobrať.

Nepomáha kostol ani viera,
sedím pod mostom a vo mne je diera.
Aj keď sa snažím moje srdce zviera,
môj svet je hore nohami jak hlava netopiera.

Moja hlava je opitá a duša dobitá,
je len otázkou času kedy otrčím kopytá.
Vo svojich slzách topím sa, o chvíľu dodýcham,
zbalím si kufre a odchádzam do ticha.