Často bývam nasratý

Často bývam nasratý zo sveta v mojom okolí,
v pokoji sa ponorím do sveta hudby od zloby.
Svoju myseľ otvorím, prílev rýmov obnovím,
a popremýšľam čo napíšem, keď sa vrátim zo školy.

Je toho veľa ako politických klamstiev,
a keď tie dristy vidím v telke, tak ju radšej zhasnem.
V izbe sa zavrem, pred hárok sadnem,
keď som na dne, píšem o tom, jak je všetko vadné.

Lebo život v tomto štáte neni stále dolce vita,
aj keď svitá, zatemní mi ružový svet realita.
Duša od úderov zbitá, ďalší úder schytá,
preto je u mňa občas najsilnejšou stránkou mentalita.

Keď sa duša búri, hudba je pre mňa únik,
a slzy sú nevhodné ako do obrany Rooney.
Nezastavia ma múry, ani ten kto ma súdi,
slová sú ostré ako meče ľudí Spartakovej vzbury.

Občas sa mi stáva, že hľadám útechu v chlaste,
bolesť na chvíľu zhasne, no ráno je naspäť.
Moje rozhodnutie rázne je kašlať na svet,
a keď sa stratí šťastie, bude ukryté v maske.

Občas to trocha viazne, myslím to vážne,
vtedy sa vo mne prebudí pud písať tieto básne.
Venujem sa im starostlivo, jak patológ vražde,
fetujem tie texty stále, stále, jak nový parfém.

Keď písať začnem, rýmy sú tvrdé, jak kameň,
zvolil som pero a papier, je mi jedno kto ma klame.
Horí vo mne plameň, no občas mám pocit že zhasne,
ale zatiaľ horí stále, je mi jedno, či som na smiech.

Je mi jedno, či mi budú hovoriť veci výstražné,
keď hlava vychladne, zasa sa na nohy vytiahnem.
Keď vo mne dýcha hnev, vždy končím víťazne,
a slovami vám zmením farbu na bielo, jak primalex.