Nebezpečná prevaha otázok

Hlava to neberie, pri srdci ma bolí.
Prečo sme ešte bezcitnejší, krutejší,
než sme pred sto, tisíc rokmi boli?

Toto je tá cesta vpred? Toto je pokrok?
Lesov, zvierat, ubúda rok čo rok...
Podmanili sme si všetko okolo nás.
Kto nám ale dal právo na ničenie toľkých krás?

Ľudstvo hlúpe postupne zabíja to,
Čo život mu vdýchlo, vďaka čomu žije.
S vidinou, peňazí, moci, hromadí vo dne, v noci,
A bez výčitiek zo zlatých pohárov pije.

Vôkol sa obzri! Čoho sme to vlastne králi?
Už len smetiska, čo kedysi domovom sme zvali.

Ale kľudne ďalej ber, zver z kože zder,
a znič každý prírodou nastolený mier.
Jednoducho ignoruj nevinných bytostí nárek, rev.

Stále sme si nezvykli, že nie sme vesmíru stred.
Tak už konečne ovládni ego, pohni sa vpred!
Kdeže. O vstúpenie si do svedomia opäť márna snaha...
To spravodlivosť v kúte vzlyká - dokopaná, nahá.

Sme len samozvaný pán, vrchol potravového reťazca.
Len namyslená rasa, tyran, dočasný vládca.
Veď človečenstvo ani sebe samému vládnuť nevie,
Slabšiemu do očí sa smeje, od úst berie, zabije.

„Všetko v mene mieru!“ Kričia... Nie!
V mene iných, človek odjakživa bojuje.
V mene bohov neexistujúcich.
V mene pseudovládcov ziskuchtivých.
V mene názorov nezmyselných.

Bojuj za mier... Čo? Kde je logika?
Čo mi zase a znova uniká?
Prečo zaň život položiť?
Prečo sa v ňom proste nedá žiť?
Prečo musíme neustále zbraňou mieriť?
Je toto náš koniec? Už sme v cieli?

Šance sme mali,
cesty späť už niet.
Tak zomri v žiali,
alebo si zvykni na tento polomŕtvy svet.