Dvaja

Ráno sa zobudím a zase vidím tvoje modré oči;
sú také modré, že človek v ne ani neverí.
Prečo sa mi to len zdá a vedľa mňa zas neleží nikto,
komu by som povedala, že svet je s ním krajší a ľahší.

Večer už zaspím, no stále vidím tvoje plné pery
majú ružovú farbu a pár mojich vlasov ti ostalo na nich.
Chcem vrátiť čas, všetko začať znovu a inak,
srdce mi hovorí, že sa to nemalo tak stať.

Dúfam a verím, že mi už raz myšlienky dajú spať,
že tvoja láska prekročí môj prah a ty tam budeš stáť.
Nemyslím na spomienky, lebo tie len bolia zas,
kedy už prestanem veriť na teba a na zázrak.

Možno raz pochopíš, že to s tebou nemyslím len tak,
pozri na hviezdy a vytvor si z nich môj obraz.
Nepočúvaj svoj rozum, ten sa riadi iba tým čo vidí,
nachvíľu stíchni, zhasni svetlo a zataj dych, zistíš, že naše srdcia bijú len pre nás dvoch.